monsoon.blog.pravda.sk

Spis žilinskej nemocnici

Chcela som napísať článok či úvahu a po nadpise zrazu neviem čo dodať…niežeby nebolo čo rozoberať, no slávny výrok, mierne upravený, je taký výstižný, že je každému jasná emócia článku.

Poznáte tie chvíle, keď ste boli malí a rozbili si hlavu či koleno pri bláznivých detských hrách? Stačilo prísť domov, vytlačiť pár sĺz a katastrofa bola zažehnaná vďaka láskavým a citlivým rodičovským ošetrením obyčajnou alpou a leukoplastom. A ako to štípalo! Tie slzy už boli ozajstné…

Ale realita nastúpila vo chvíli, keď otec či mama na zranenie nestačili a skutočná katastrofa bola na svete. Nenafukujme mediálne kauzy ohľadom žilinskej nemocnice, poďme sa baviť len o lekárskej praxi  a pacientovej realite. Rôzni ľudia majú hranicu bolesti odlišnú, no i tá sa vždy niekde končí. Ak sa skončí po 15. hodine, či nebodaj cez víkend alebo sviatok – veru zle ste si to naplánovali. „Dajte si Paralen a choďte v pondelok k obvodnému.“ Koľkí z vás túto vetu zo žilinskej pohotovosti už počuli? A v bolestiach, neschopní sa brániť, ste si naplánovali koniec hranice bolesti na pondelok ráno. Myšlienka z detských čias vám víri v hlave ako nezbedné vrtochy z minulosti – „zachvíľočku už bude po bolesti, obvodný lekár mi isto pomôže“. No, hoci by možno radi pomohli ale to by ste ich museli najprv zaujímať. Česť výnimkám a prosím, nepovažujte za výnimky sami seba páni lekári, ktorí to práve čítate. To môžete až vtedy, keď budete mať plnú skriňu fľašiek whisky, čokolád a hlavne-kartotéku napchatú na prasknutie spokojnými pacientami.

Že vraj sa nedá vyhovieť každému? Ja sa pýtam – čo robíte preto, aby ste vyhoveli? Prečítate si každé ráno pacientov záznam? Informujete sa, čo sa udialo s pacientovým stavom počas noci? Máte vedomosti, čo smie a čo nie?

Že vraj pri toľkých pacientoch to nie je také jednoduché? Ja sa pýtam – bolo vaše štúdium jednoduché? Bolo účelom vášho diplomu získať biely plášť a promenádovať sa po chodbách? Nejde náhodou o to pomáhať pacientom?

Že vraj na to nie sú financie a rozporuplné zákony a krízové stavy? Ja sa pýtam – keď ste sa rozhodli študovať medicínu, videli ste sa v nablýskanom bavoráku ako hrdinskí seriáloví lekári? Mali ste možnosť sa rozhodnúť – či pôjdete do politiky meniť slovenské zdravotníctvo alebo liečiť chorých? Zdá sa vám, že zarábate málo? Napadla ma jedna zaujímavá myšlienka na šetrenie – nebolo by lepšie namiesto lekárov zariadiť samoobslužné pulty? A ku každému priložiť jednu zdravovedu…Plné satiry a výsmechu pre tých, čo berú úplatky a tí pacienti, ktorí na to nemajú…ale veď všetkým rovnako.

My, daňovníci musíme platiť dane, nikto sa ma nespýtal či ich chcem zaplatiť pre toho lekára áno a pre iného nie. Pre všetkých rovnako. Neviem, ako funguje zdravotníctvo v zahraničí, priznám sa. No možno by stačilo zájsť len do iného okresu, aby sme videli, že žilinská nemocnica, pýšiaca sa titulom fakultná, by sa mala hanbiť. Hanbiť tak, že by bola maličká ako zrnko piesku. Je to v poriadku, aby môj vážny zdravotný stav bol akýmsi cvičiskom pre praktikantov? Je normálne, keď zastupujúca lekárka nevie zhodnotiť primeranú dávku lieku? Keď filozofiou žilinských lekárov je iba dýchanie ako životná funkcia – môžete chodiť, zájdite si po teplomer a vôbec nevadí, že máte zlomený stavec či vodu v nohách následkom zlyhávania obličiek. Môžete rozprávať – tak nám povedzte čo vám je, váš spis čítať netreba…a vôbec nevadí, že máte skrutky v operovanej ruke – zájdite si na rehabilitáciu na elektrinu alebo si dajte inzulín, i keď nie ste diabetik…a možno prestanete po takých šokových terapiách simulovať.

„Do Žiliny prídeš s dokaličenou nohou súcou na amputáciu, ale vieš čo urobia v žilinskej nemocnici? Vyliečia ti kurie oká,“ povedal raz jeden môj známy. Vtedy som ho nebrala vážne. Ale dnes by som aj s nohami oboma amputovanými odtiaľ ušla kadeľahšie i kadeťažšie.